SlovenskýEnglish

História

Tokajík leží v juhozápadnej časti Ondavskej vrchoviny, v nadmorskej výške okolo 230 m. V roku 1430 sa členovia dvoch vetiev šľachticov z Perina dohodli na dedičstve majetkov panstva Stropkov, na ktorom jestvovala aj táto dedina. V listinách, ktoré vznikli pri usporiadaní dedičských záležitosti sú najstaršie doklady o Tokajíku.  Do písomnosti ho zapisovali len pod názvom Tokaj, hoci v pravopisných obmenách. Po maďarský – Orosztokaj, Felsôtokaj. Vzhľadom na zemepisnú polohu dediny a jej výskyt až v uvedených listinách predpokladáme, že tamojšie sídlisko vzniklo v druhom až v treťom desaťročí 15. storočia, teda medzi rokmi 1410 a 1430. Zaiste ho založil Šoltýs s poddanými podľa zákupného, valašského práva. Valašské obyvateľstvo dokázateľne žilo v Tokajíku v 16.storočí.  Tokajík bol majetkovou súčasťou stropkovského panstva nepretržite v 15. – 17. storočí. V urbároch stropkovského panstva možno zistiť, že v roku 1577 v Tokajíku okrem šoltýsa hospodárilo sedem poddanských domácností. Z nich štyri valašské hospodárili na polovičných usadlostiach, piata na štvrtinovej usadlosti, dve domácnosti boli želiarske. V roku 1567 boli valašské domácnosti na polovičných usadlostiach. Šoltýs aj poddaní odvádzali zemepánom také povinnosti, aké obyvatelia v iných valašsko – rusínskych dedinách, napr. v Brezničke.

V roku 1567 zdanili tamojšie valašské domácnosti daňou kráľovi od 1,5 porty, v roku 1582 od 2,5 porty. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných dvanásť poddanských domov, dom šoltýsa ale aj pravoslávneho farára, lebo v dedine bol kostol. Na prelome 16. – 17. storočia bol Tokajík stredne veľkou dedinou s rusínskym obyvateľstvom. V 17. storočí valašské domácnosti chudobneli a ubúdalo ich. V roku 1610 zdanili vtedajších valachov aj želiarov spolu od pol porty, v roku 1635 od štvrť a osminy porty. V roku 1639 v Tokajíku šoltýstvo nejestvovalo. Hospodárilo tam šesť valašských a dve želiarske domácnosti. V roku 1651 päť valašských a jedna želiarska domácnosť. Po úbytku obyvateľov a domov bol Tokajík na prelome 17. a 18. storočia malou dedinou. v rokoch 1715 a 1720 v ňom postupne žilo päť a šesť poddaných domácnosti, v roku 1828 bolo 26 domov a 204 obyvateľov, v roku 1900 bolo 125 a v roku 1970 204 obyvateľov. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch a uhliarstvom. Obec od roku 1767 patrila Vécseyovcom, v 19 storočí tu mali majetky rodiny Larischovcov a Schonbergovcov. Do roku 1918 obec patrila administratívne do Zemplínskej stolice. Počas druhej svetovej vojny v novembri 19. novembra 1944 za podporu partizánskej brigády Čapajev bola obec vypálená, 32 dospelí muži zavraždení a ostatných odvliekli. po oslobodení nastala obnova obce. Obec vyznamenali Radom Červenenej zástavy. Na cintoríne je k tejto udalosti pomník z roku 1959 od akademických sochárov F. Gibalu a L. Beicetzera – Návrat do vypálenej obce. V obci je múzeum dokumentujúce tragické udalosti.

Symboly obce